Lev a jahňa

Často krát mám toho toľko čo povedať. Ale mlčím. V posledných dňoch sa mi systém mlčania vyplatil. Samozrejme, nemyslím totálne mlčanie. Ide skorej o vnútorné mlčanie. Mlčanie v mojom tele. Milión myšlienok počas dňa. Ktoré.. ignorujem. Nechcem ich rozoberať. Nechcem na ne myslieť. Nechcem ich prijať. 


Zlom sa stal myslím že v pondelok ráno.
Po ako inak, pondelňajšom príšernom zobudení so slovami .. to už ?!!, sa stávalo všetko divným. Pretriem si oči a kráčam do kúpelne. áno, príšerne vyzeráš. Kričí na mňa osoba v zrkadla. Odpoviem jej tou istou vetou. Po vykonaní všetkých nezbytných procedúrach ako sa stať človekom v ženskej podobe som zastala. Čo do to pekla bolo ?! Veľmi, ale veľmi neskoro a pomaly som si uvedomila a opakovala moje uvažovanie pri umývaní zubov. Celú tú dobu popri umývaní som rozmýšľala nad významom a zmyslom môjho života. (pri umývaní zubov 6:45 ráno, takéto myšlienky ako najväčší depkár na svete) Uvedomila som si že vlastne zmyslom toho všetkého tlaku cez týždeň je jadrom môjho vyčkávania a prežívania čakanie na víkend. Na 48 hodín totálne vypnutia mojej zaťaženej mysle zo školy. Choré. Prišla SMS - spolužiačka dnes nejde do školy, idem sama. Super, dnešný deň je predurčený k zahynutiu. V škole to nebolo o nič lepšie. Celý čas mám v mysli moje myšlienky. Na ňho, na toho, na koho nemám. Chcem ich poslať preč. Sústredím sa teda na niečo, iné. Som v škole áno, sústredím sa na výklad učiteľky. Aké priamočiare. Jediné čo ide do mojej hlavy sú len bla bla bla hfeudi xcsd... Stále mysľou inde. Ok. Idem na to inak. Pozerám sa von. Tak toto nefunguje. Pozerám sa po triede. Znudené tváre, nad trpením z pondelka. Ide to lepšie. Až v tom ma to napadlo.  Sústrediť sa na myšlienky iných nie na tie moje. No nie že by som čítala myšlienky. Ale myslím že každého spolužiaka poznám dosť aspoň na to aby som vedela o čom rozmýšľajú. Idem po rade .. "ako to mu to poviem ?!"
"zasa mi nenapísal ale uvidím ho na obede" ... Crrn zvoní.
Takýmto spôsobom som zabíjala celý týždeň.Nemôžem dovoliť svojim myšlienkam aby sa nadalej snažili predierať z hlavy do mojej hrude. Na to sú príliš bezvýznamné, naivné ...
V tom ma pretrhlo učenie slovenčiny. Marína. Bohyňa.Krásavica.Nenaplnená láska. A potom to prišlo, veta ktorá mi vrátila moju myseľ, bez hanby prišla späť do hlavy. Udiera ma, že som ju neposlúchala. Dáva mi to vedieť." Diamant v hrude nezhnije"  Rozmýšľam nad ním. Je v meste ?! Alebo príde na budúci týždeň ?! Ak áno uvidím ho.. Budem silná, alebo bezmocná ?! Bude on lev a ja jahniatko ? Alebo sa postavím proti sebe a budem ja lev. !áno, chcem byť lev. Chcem ho zraziť na kolená a vyžívať sa v jeho utrpení, že jeho moc sa stráca ako moja nádej že ho budem mať opäť pri sebe.
Počúvam pesničku, už aspoň 20 x po sebe. A opakujem si tie slová v texte ..

crimson and bare as I stand

yours completely

yours

as we go over

sing for the lion and lamb

their hearts are hunting

still hunts hope

ever and ever

ever

what you are given 

can't be forgotten

and never forsaken

Tak. A už opäť mám svoje myšlienky. Sú šťastné, sú tam kde majú byť. Aj ja som šťastná, zajtra je víkend. A budem tam, kde mám byť. S mojím priateľom..

Emil Boleslav Lukáč

Ešte som sa s poéziou, ktorá by ma zaujala nestretla. No vlastne, ja som sa s poéziou ako takou stretla iba v škole. Vieme si predstaviť tie suché, národné (väčšinou) básne. Keď sme raz brali ľúbostnú lyriku - čítali sme úryvok básne. Krásnej básne. Básne ktorá je zrkadlom mojej duše. Vypovedá o mne do najmenšieho detailu. Je  to taká intímna záležitosť pre ktorú nedokážem nájsť správne slová. Jej slová sú môj život zhrnutý do veršov. 

Emil Boleslav Lukáč - meno ktorému sa nevenuje (podľa môjho názoru) dostatočná pozornosť.  

Paradoxon:

Nemám rád, že ma miluješ tak,
tak ma to mrzí,
vidíš, som príliš povedomý
a príliš drzý.

Buď ku mne trochu ľahostajná
a trochu chladná,
takto je láska pripokojná
a prisúladná.

Nemiluj toľko, nadovšetko
nie bez prekážky,
zakazuj lásku, drv ju, mraz ju,
tak drž cit lásky.

Nesmiem byť šťastný, lebo šťastím
uplynie šťastie,
len z kyprej pôdy pochybností
nám láska rastie.

Večná parabola 

Si túhy mojej predmetom, si túha stelesnená,

neviem ťa iným menom nazvať, len tým krátkym: žena.

Nikdy než túhy konca, nie, a lásky nikdy dosť,

a predsa, keď ťa milujem, sa cítim ako hosť.

Bez teba som len

 polčlovek, bezo mňa strádaš v núdzi,

a keď sme si už najbližší, vtedy sme spolu cudzí.

To obapolná tragika, mi jedna, ale dve

polomuž a položena sme, a každý z nás to vie.

Nestačia mi len ramienka, nestačia mi len bozky,

nestačí zlomok mizerný, keď oheň morí mozgy,

nestačí polovičatosť, nestačí prítuľ líc,

 naša hrou je hazardnou, chcem všetko, alebo nič.

Možno, ty za to nemôžeš, možno, že nie si vina,

to, čo je tvoje, tvoje je, ty nemôžeš byť iná.

Možno, ty sama trpíš tým, že oba trpíme,

možno, že chceš mi rieknuť: „hej“ – len ret sa kriví v „nie“

Oh, večná honba, večný kruh, a večná parabola,

je stará ako vesmír sám, a bude ako bola.

I básne o tom píšu sa, i tie sú z toho mdlé,

i životy sa žijú v tom, i tie sú z toho zlé

Ecce Homo

Kolíska.

Vítanie.

Matere.

Nápevy.

Nevinnosť.

Rumenec.

Kadere.

Ramienka.

Vzrastanie.

                                         Dychtivosť.                                          

Poznanie.

Myšlienka.

Záblesky.

Dumanie.

Poslanie.

Rozmachy.

Radosti.

Poludnie.

Svalnatosť.

Námahy.

Úspechy.

Ramená.

Srdnatosť.

Tvorenie.

Zázraky.

Blankyty.

Rozkoše.

Hýrenie.

Poklesy.

Poškvrny.

Rákoše.

Prahnutie.

Nádeje.

Sklamanie.

Únava.

Slabnutie.

Samota.

Krucifix.

Úľava.

Vidiny.

Úžasy.

Tesknota.

Nevôľa.

Šediny.

Pokora.

Lúčenie.

Mŕtvola.

Tôňa

Kto ti tú lásku takto zaručí ?

Budem ťa strašiť v cudzom náručí.

Za bozkom iných budem postrachom,

v rozkoši tvojej budem poplachom.

Kto ti tú lásku takto zaručí ?

Srdce ti inde za mnou zaskučí.

Keď smiať sa budeš, zamrznú ti rty,

to moja tôňa vyjaví sa ti.

Kto ti tú lásku takto zaručí ?

Nezmiznem z teba, nech kto poručí.

Nezabudneš ma, i keby si chcela,

len vo mne našla si sa celá, celá.

Uspávanka 

S menom tvojím spávam,

s menom tvojím vstávam,

sviežosť zimzelene

je v ňom, trpkosť, cnenie,

med i jed i zrady,

rozpaľuje, chladí,

radosť lúče záru

nemá, nemá páru,

je to pieseň sama,

predsa zadúša ma,

vo dne uspáva ma,

v noci zobúdza ma.

S menom tvojím vstávam,

s menom tvojím spávam

The Countries Whose Language I Am Learning

To je téma ktorú musím spracovať. To by problém nebol až ked som sa zastavila. Tu -> The place whould like to visit.
Je taaaaaaaaaaaaak veľa krajín ktoré by som chcela navštíviť. Každý má svoj sen. Koľko krát máme chuť sa zobrať a isť, ísť niekam preč. Preč od všetkého.?!

Určite je na prvom mieste Kuba. Prečo Kuba ? Milujem ich temperament, ich kultúru, more, pláž. Kuba je môj miláčik od prvého momentu ked som videla film Dirty dancing 2. Tanec, priam erotický nádych tepla vo vzduchu. Internet je náš spasiteľ, tak som si hned vyhľadala takmer všetko o Kube. Dokumenty, fotky, aj jedného Kubánca na myspacei. Ale žial po anglicky moc nevedel, tak komunikácia zamrzla po pár konverzáciách. Biely rum, dutník, teplo.. všetko by som to vymenila za životu tu.. na Slovensku. Niekedy sa čudujem prečo taká krajina ako Kuba alebo iné exotické krajiny, ktoré ako vieme nie sú ekonomicky na tom najlepšie ( akokeby sme my boli že...) Prečo je to správanie ľudí tak diametrálne odlišné, majú temperament, sebaistotu, sú veselí, priateľskí. A čo my ?! Išli ste niekedy ulicou a zámerne sledovali tváre okolo idúcich ? Každý sa ponáhľa, kamenná tvár, pozdraviť známeho je pre väčšinu ako ďalšia záťaž života , radšej sa otočia, idú iným smerom.. Ach. Kuba pod ku mne. 


Z tohto sna, sa zabúdzam a píšem - Cuba is my absolutely the biggest dream. Cuba has a lot of interesting places one can visit and enjoy despite the country's seemingly negative image perceived by most countries in the world. There are a number of noteworthy monuments which stand as testament to Cuba's rich colonial past and and interesting locations which include magnificent beaches and mountain views. Of course you have got to see Havana. Un-typically for the Caribbean, Havana is a large and very old city of 2.1 million people. I definitely love their culture, local people, beaches and actually all their life.


Ďalšie mieta ktoré by som chcela vidieť, no vlastne je to sen. Precestovať všetky hlavné mestá Európy. Amerika ma nikdy nelákala. Ameriku opísať jedným slovom je veľmi jednoduché. Gýč. Ale opísať jedným slovom Európu. ?! Neviem.Nenapadlo ma nič.Nič ju nevystihuje, či hej ?!

Ale rozhodla som sa pre . Londýn mesto všetkých. Dalo by sa povedať. Každý jeden človek, ktorý bol v Londýne sa zhodol a povedal mi to isté čo ostatní. Londýn je len jeden. Londýn ma svoj svet, ktorý k sebe pustí hocikoho. Uchváti hocikoho, ale každý jeden si ho zamiluje. :) 




Píšem..London is a city with a rich historical past. It is one of the most influential cities in history and is now one of the business districts of the world (aside from New York). Its rich cultural past makes it a very interesting place for me. There's the Tower of London, the House of Parliament, the Tower (London) Bridge, the Westminster Abbey and the University of London. London is my dream because i am really interesting of culture of people from London.


No a aby som mala úlohu kompletnú píšem o treťom mieste. Berlín.  Berlín je miesto, kde momentálne žije môj kamarát. Raz za mesiac si voláme a ked vidím jeho spôsob života je to ako čierna a biela ako ked žil na Slovensku. Je iný, je lepší. Je nezávislejší. Má milión možností. Má prácu ktorá ho baví. Je to on ale v krajšej podobe. Milujem ako mi rozpráva o všetkých kaviarniach v Berlíne. Ako ho baví viesť ako on povedal " schizofrenický život" pretože Berlín cez deň a v noci je ako jeho zmena. Berlín cez deň je seriózny, je čiernobiely, ale krásny. No v noci, sa akokeby ľudia premenili. Premenili na dačo úplne iné. Kluby sú preplnené, ulice plné. Svet zrazu dostane iné farby, je farebný, plný života. Noc nikdy nesmie skončiť. Túto vetu Berlín počuje v noci sto krát. Ale východom slnka je zase všetko čiernobiele, krásne, pre turistov, pre domácich, celkom "normálny" svet..


Píšem posledné slová - Berlin is my favourite city in Europe. The German capital is truly captivating. Places in Berlin what I want to visit:

1. Brandenburg Gate / Reichstag & Government Quarter

2. Schloss Charlottenburg

3. Bus nos. 100 & 200- Many of Berlin's major sights can be seen from these bus routes

4. Try the local nightlife - With so many things to do in Berlin, there’s no excuse for staying in at night.

5. Unter den Linden / Kaiser-Friedrich-Straße - It is lined with great architectural buildings, cafés, bars, restaurants and foreign missions. As you continue along the boulevard, you pass Berlin cathedral, Berlin city hall (Rotes Rathaus) and Alexanderplatz, on which the TV tower (Fernsehturm) and world clock are found.

6. East Side Gallery

The longest remaining section (approx. one mile) of the Berlin Wall that still stands today.

Noc kedy chcem kričať

Hodiny ukazujú 1:22 začínam písať..
Je už druhý deň roku 2012, mala by som byť unavená, spať. Ale ja mám veľa energie. Dnes je tá noc, kedy sedím rozmýšlam, sedím počúvam. Snažím sa definovať alebo skôr pomenovať ... "to". Kedže celý blog chcem viesť v anonymite, aj všetkých ostatným sa budem snažiť ukryť. Schovať ich. Dať ich do škatulky. Chrániť ich ako Malý princ chcel chrániť ružu. 
Rozmýšlam od roku 2008, vtedy sa to začalo, vtedy sa môj svet zmenil. Odvtedy príliš premýšlam, príliš to rozoberám, čo bolo zle, čo bolo dobre. Čo sa dalo zmeniť, čo sa nedalo. Čo sa to dopekla stalo s mojím životom ? 
V podstate teraz mám všetko.. teda tak sa to môže zdať, taký mám povrch. Mám zdravú rodinu, mám priateľa, mám kamarátky, v škole sa mi celkom darí. Smejem sa, zdám sa byť šťastná. V mojom vnútri kričím, kričím a nikto ma nepočuje. Nikto nepočuje ako sa snažím vyškriabať hore. Je ticho, je noc
ale moje myšlienky kričia, moment.. už je to celkom vreskot.
Ako som u povedala problém začal pred.. panebože už štyrmi rokmi... Bol krásny, bol vysoký, nemal chybu. Chcel ma. Chcel aby som bola iba jeho. Jeho jedinou. Bola som príliš skúpa. Pozdrav bolo to jediné čo som mu dala. Keď som si uvedomila (neviem prečo až tak neskoro, príliš neskoro), aký je výnimočný. Odvrátil sa odo mňa z ničoho nič. Nechcel byť v mojej spoločnosti. Odtiahol ma od seba ako som ja odtiahla predtým jeho. 
Pamätám na Silvester, ked sme sa stretli, dali si pusu a zaželali všetko dobré do nového roka( och keby som vedela že to všetko dobré aj naozaj bude). Povedal že dostal najkrajšiu pusu. Chcela som skákať, chcela som pišťať ale ostala som chladná, odpovedala iba úsmevom. Vlastne ani neviem prečo. Možno som vtedy mala niečo povedať.  Cez leto, sme venčili psa, chodili von, bozkávali sa na chodníku. Chcela som ho tak veľmi. Ale až kým som ho po ceste z knižnice nevidela s jeho láskou(dnes viem že ona bola jeho jediná, a aj ked s nou nie je stále ju tak veľmi miluje). Moje srdce už nechcelo ostať v mojom vnútri. Chcelo utiecť. Opustiť ma. Nemalo prečo byť so mnou, ked ja nebudem s ním. 
Odvtedy sa tak veľmi zmenilo, nenávidel ma a ako povedal nenávidel ma preto aby som zabudla. Ale zabudnúť som nemohla, videla som ho v škole, vonku. Mali sme spoločných kamarátov. Plakala som. Tajne som plakala. Keby nemám pri sebe kamaratku. Plakala by som dodnes.
Moje ja sa s ním rozlúčilo. Až kým sa mi minulý rok cez leto neprihovoril. Dali sme si pár panákov, smiali sa. Chodili po meste. Ako keby sa to všetko dalo rozchodiť. Vtedy sa to stalo, bozkal ma. Chcel ma. Ja som nemohla. Už tak som vlastne podviedla svojho priateľa. 
Musím povedať, že odvtedy je všetko tam kde bolo. Ked ho vidím, chce sa mi stáť a pozerať sa na nňo. Navždy. Buší mi srdce ako malému dievčatku. Chcem vedieť zastaviť čas. A byť navždy sním. Až na konci sveta, kde sú iba hviezdy... Medzi nebom a zemou..
Pokračuje to dodnes. Nezabudla som. Každý máme svoj život. Navzájom si do nich nevstupujeme. Máme to takú nevypovedanú dohodu. Aj ked som šťastná s mojím priateľom, na neho myslím každú noc ako na prvého.
Preto chcem kričať. Chcem povedať všetkým že som v bubline, že kričím sama pre seba. Že stojím na mieste, v miestnosti plnej ľudí, a že keby kričím nikto sa ani neobťažuje zdvihnúť hlavu. Mám bublinu a ona má mňa. Kričím. A nikto ma nepočuje.

2:00 - myšlienky utíchli, srdce plače.Hlava tuho rozmýšla nad jednou jedinou vecou - šanca alebo voľba ?

Predstavím sa :)

Pár slovami by som sa rada predstavila a povedala prečo som sa rozhodla založiť blog. Vlastne ani neviem, prečo ľudia zakladajú blogy ?! Lebo majú čo povedať, alebo majú čo povedať ale nemajú komu ?! Neviem kam sa zaraďujem možno niekam uprostred. Mám čo povedať, mala by som aj komu ale z vlastných skúseností viem že popri písaní vlastných myšlienok sa dá veľa uvedomiť.. 

No a asi by sa aj patrilo povedať dačo o mne. Nechcem vystupovať pod svojím menom. Rada ostanem ako Ranená Labuť. Prečo Ranená Labuť snáď zistíte z mojich článkov. A inak sa dám aj špecifikovať alebo charakterizovať takmer ako jedna postava z Matkinovej knihy :) Polnočný denník.