Je už druhý deň roku 2012, mala by som byť unavená, spať. Ale ja mám veľa energie. Dnes je tá noc, kedy sedím rozmýšlam, sedím počúvam. Snažím sa definovať alebo skôr pomenovať ... "to". Kedže celý blog chcem viesť v anonymite, aj všetkých ostatným sa budem snažiť ukryť. Schovať ich. Dať ich do škatulky. Chrániť ich ako Malý princ chcel chrániť ružu.
Rozmýšlam od roku 2008, vtedy sa to začalo, vtedy sa môj svet zmenil. Odvtedy príliš premýšlam, príliš to rozoberám, čo bolo zle, čo bolo dobre. Čo sa dalo zmeniť, čo sa nedalo. Čo sa to dopekla stalo s mojím životom ?
V podstate teraz mám všetko.. teda tak sa to môže zdať, taký mám povrch. Mám zdravú rodinu, mám priateľa, mám kamarátky, v škole sa mi celkom darí. Smejem sa, zdám sa byť šťastná. V mojom vnútri kričím, kričím a nikto ma nepočuje. Nikto nepočuje ako sa snažím vyškriabať hore. Je ticho, je noc
ale moje myšlienky kričia, moment.. už je to celkom vreskot.
Ako som u povedala problém začal pred.. panebože už štyrmi rokmi... Bol krásny, bol vysoký, nemal chybu. Chcel ma. Chcel aby som bola iba jeho. Jeho jedinou. Bola som príliš skúpa. Pozdrav bolo to jediné čo som mu dala. Keď som si uvedomila (neviem prečo až tak neskoro, príliš neskoro), aký je výnimočný. Odvrátil sa odo mňa z ničoho nič. Nechcel byť v mojej spoločnosti. Odtiahol ma od seba ako som ja odtiahla predtým jeho.
Pamätám na Silvester, ked sme sa stretli, dali si pusu a zaželali všetko dobré do nového roka( och keby som vedela že to všetko dobré aj naozaj bude). Povedal že dostal najkrajšiu pusu. Chcela som skákať, chcela som pišťať ale ostala som chladná, odpovedala iba úsmevom. Vlastne ani neviem prečo. Možno som vtedy mala niečo povedať. Cez leto, sme venčili psa, chodili von, bozkávali sa na chodníku. Chcela som ho tak veľmi. Ale až kým som ho po ceste z knižnice nevidela s jeho láskou(dnes viem že ona bola jeho jediná, a aj ked s nou nie je stále ju tak veľmi miluje). Moje srdce už nechcelo ostať v mojom vnútri. Chcelo utiecť. Opustiť ma. Nemalo prečo byť so mnou, ked ja nebudem s ním.
Odvtedy sa tak veľmi zmenilo, nenávidel ma a ako povedal nenávidel ma preto aby som zabudla. Ale zabudnúť som nemohla, videla som ho v škole, vonku. Mali sme spoločných kamarátov. Plakala som. Tajne som plakala. Keby nemám pri sebe kamaratku. Plakala by som dodnes.
Moje ja sa s ním rozlúčilo. Až kým sa mi minulý rok cez leto neprihovoril. Dali sme si pár panákov, smiali sa. Chodili po meste. Ako keby sa to všetko dalo rozchodiť. Vtedy sa to stalo, bozkal ma. Chcel ma. Ja som nemohla. Už tak som vlastne podviedla svojho priateľa.
Musím povedať, že odvtedy je všetko tam kde bolo. Ked ho vidím, chce sa mi stáť a pozerať sa na nňo. Navždy. Buší mi srdce ako malému dievčatku. Chcem vedieť zastaviť čas. A byť navždy sním. Až na konci sveta, kde sú iba hviezdy... Medzi nebom a zemou..
Pokračuje to dodnes. Nezabudla som. Každý máme svoj život. Navzájom si do nich nevstupujeme. Máme to takú nevypovedanú dohodu. Aj ked som šťastná s mojím priateľom, na neho myslím každú noc ako na prvého.
Preto chcem kričať. Chcem povedať všetkým že som v bubline, že kričím sama pre seba. Že stojím na mieste, v miestnosti plnej ľudí, a že keby kričím nikto sa ani neobťažuje zdvihnúť hlavu. Mám bublinu a ona má mňa. Kričím. A nikto ma nepočuje.
2:00 - myšlienky utíchli, srdce plače.Hlava tuho rozmýšla nad jednou jedinou vecou - šanca alebo voľba ?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára