Emil Boleslav Lukáč

Ešte som sa s poéziou, ktorá by ma zaujala nestretla. No vlastne, ja som sa s poéziou ako takou stretla iba v škole. Vieme si predstaviť tie suché, národné (väčšinou) básne. Keď sme raz brali ľúbostnú lyriku - čítali sme úryvok básne. Krásnej básne. Básne ktorá je zrkadlom mojej duše. Vypovedá o mne do najmenšieho detailu. Je  to taká intímna záležitosť pre ktorú nedokážem nájsť správne slová. Jej slová sú môj život zhrnutý do veršov. 

Emil Boleslav Lukáč - meno ktorému sa nevenuje (podľa môjho názoru) dostatočná pozornosť.  

Paradoxon:

Nemám rád, že ma miluješ tak,
tak ma to mrzí,
vidíš, som príliš povedomý
a príliš drzý.

Buď ku mne trochu ľahostajná
a trochu chladná,
takto je láska pripokojná
a prisúladná.

Nemiluj toľko, nadovšetko
nie bez prekážky,
zakazuj lásku, drv ju, mraz ju,
tak drž cit lásky.

Nesmiem byť šťastný, lebo šťastím
uplynie šťastie,
len z kyprej pôdy pochybností
nám láska rastie.

Večná parabola 

Si túhy mojej predmetom, si túha stelesnená,

neviem ťa iným menom nazvať, len tým krátkym: žena.

Nikdy než túhy konca, nie, a lásky nikdy dosť,

a predsa, keď ťa milujem, sa cítim ako hosť.

Bez teba som len

 polčlovek, bezo mňa strádaš v núdzi,

a keď sme si už najbližší, vtedy sme spolu cudzí.

To obapolná tragika, mi jedna, ale dve

polomuž a položena sme, a každý z nás to vie.

Nestačia mi len ramienka, nestačia mi len bozky,

nestačí zlomok mizerný, keď oheň morí mozgy,

nestačí polovičatosť, nestačí prítuľ líc,

 naša hrou je hazardnou, chcem všetko, alebo nič.

Možno, ty za to nemôžeš, možno, že nie si vina,

to, čo je tvoje, tvoje je, ty nemôžeš byť iná.

Možno, ty sama trpíš tým, že oba trpíme,

možno, že chceš mi rieknuť: „hej“ – len ret sa kriví v „nie“

Oh, večná honba, večný kruh, a večná parabola,

je stará ako vesmír sám, a bude ako bola.

I básne o tom píšu sa, i tie sú z toho mdlé,

i životy sa žijú v tom, i tie sú z toho zlé

Ecce Homo

Kolíska.

Vítanie.

Matere.

Nápevy.

Nevinnosť.

Rumenec.

Kadere.

Ramienka.

Vzrastanie.

                                         Dychtivosť.                                          

Poznanie.

Myšlienka.

Záblesky.

Dumanie.

Poslanie.

Rozmachy.

Radosti.

Poludnie.

Svalnatosť.

Námahy.

Úspechy.

Ramená.

Srdnatosť.

Tvorenie.

Zázraky.

Blankyty.

Rozkoše.

Hýrenie.

Poklesy.

Poškvrny.

Rákoše.

Prahnutie.

Nádeje.

Sklamanie.

Únava.

Slabnutie.

Samota.

Krucifix.

Úľava.

Vidiny.

Úžasy.

Tesknota.

Nevôľa.

Šediny.

Pokora.

Lúčenie.

Mŕtvola.

Tôňa

Kto ti tú lásku takto zaručí ?

Budem ťa strašiť v cudzom náručí.

Za bozkom iných budem postrachom,

v rozkoši tvojej budem poplachom.

Kto ti tú lásku takto zaručí ?

Srdce ti inde za mnou zaskučí.

Keď smiať sa budeš, zamrznú ti rty,

to moja tôňa vyjaví sa ti.

Kto ti tú lásku takto zaručí ?

Nezmiznem z teba, nech kto poručí.

Nezabudneš ma, i keby si chcela,

len vo mne našla si sa celá, celá.

Uspávanka 

S menom tvojím spávam,

s menom tvojím vstávam,

sviežosť zimzelene

je v ňom, trpkosť, cnenie,

med i jed i zrady,

rozpaľuje, chladí,

radosť lúče záru

nemá, nemá páru,

je to pieseň sama,

predsa zadúša ma,

vo dne uspáva ma,

v noci zobúdza ma.

S menom tvojím vstávam,

s menom tvojím spávam